O tom, ako som prvýkrát vstúpil do tej istej Rijeky - 6. časť

Šiesty deň sme mohli absolvovať len vďaka tomu, že sme sa dokázali vrátiť z miesta navštíveného deň predtým. Kde to bolo a čo sa vlastne stalo, sa dočítate v predchádzajúcej časti.

Deň 6 - Ave, Pula!

Ďalší deň - ďalší výlet. Čas do odchodu späť na Slovensko sa pomaly blížil a zostávalo stále veľa miest, ktoré som chcel navštíviť. Jedným z nich bolo aj najväčšie mesto polostrova Istria - staroveká Pula. Tak staroveká, že v nej nájdete stavby ešte z čias Rímskej ríše.

Pula sa nachádza takmer na samom cípe na juhu Istrijského polostrova. Aj toto mesto je dvojjazyčné. Taliansky názov Pola vidíte pri tom chorvátskom na diaľničných tabuliach už 60 kilometrov pred mestom.

Cesta z Rijeky do Puly trvá zhruba jeden a pol hodiny. Zaparkovali sme na nábreží, približne 10 minút peši od najznámejšej stavby v meste - starobylého a vcelku rozsiahlo zachovaného kolosea. Áno, také koloseum, aké je v Ríme, nájdete aj v Pule. No dobre, to v Pule je asi menšie ale stále tvorí dominantnú časť panorámy centra Puly.

Čo ma však trochu sklamalo, boli chodníky a priechody v meste. Poviem to takto: Ak by sa rozdávali chorvátske Oscary za prístupnosť, Pula by dostala Zlatú malinu. Veľakrát som narazil na vysoké obrubníky na miestach, kde naozaj nemuseli byť. Našu cestu ku koloseu to sťažilo.

Nedá sa však povedať, že by nás to zastavilo. Celé koloseum sme si dookola obišli, no dnu sme sa nedostali. Tým, že táto staroveká stavba bola postavená vo svahu, polovicu našej okružnej cesty sme stúpali pomerne strmým kopcom. Druhú polovicu sme klesali.

Samozrejme, že sme si vnútro nafotili. Po tom, ako sme zišli na úroveň hladiny mora, sme sa ešte pozreli priamo do historického centra. Teda - potiaľ, pokiaľ sa s vozíkom dalo. A úprimne, až tak sa nedalo. Aj úsek pešej zóny pozostávajúci z nových a hladkých dlažobných kociek bol zakončený schodiskom. Inde zas dominovala starobylá dlažba, možno ešte z čias Rimanov a na nej sa s vozíkom ide veľmi obtiažne.

Mierne sklamaní, z tepla unavení, smädní a hladní sme s Tonom dúfali, že dobré jedlo trochu zachráni dojem z mesta, do ktorého som išiel s veľkými očakávaniami. Sadli sme si v jednej uličke na pešej zóne na vonkajšie sedenie a objednali sme si. Tonovi doniesli iné jedlo, než si objednala to moje síce bolo správne, no nedá sa povedať, že obzvlášť chutné.

Dopadlo to tak, že jedlo sme nedojedli, z reštaurácie sme pomerne rýchlo odišli (ale nebojte, zaplatili sme) a najkratšou možnou cestou sme sa vrátili do auta.

Cestou z Puly sme však nevybehli hneď na diaľnicu ale vyšli sme na miestnu cestu. Smerom na sever, stále po pobreží, sme míňali jednu dedinu za druhou, no jedna z týchto dedín nám učarovala. Hoci sme sa v nej kvôli únave nezastavili, Galižana - tak sa táto dedina volá - bola akoby zastavená v čase. Staré, zrejme stredoveké domy z čias Benátskeho kniežactva boli neuveriteľne dobre zachované. Ako v nejakom starom filme.

"Dosť bolo rozkoše", povedali sme si a na najbližšom možnom mieste sme vyšli na diaľnicu. Slnko pomaly zapadalo a Istria sa akoby odela do zlatých až oranžových odtieňov.

Večer klasika ale nie všetky večery boli rovnaké.

O nečakaných referenciách na slovenských politikov v Opatiji a jej blízkom okolí sa dočítate v nasledujúcej časti.

HODNOTENIE (max. ⭐⭐⭐⭐⭐)

Foto: Tono Puk