Málaga na kolesách, Časť 3: O ceste rýchlovlakom a pekle pri mešite

Španielsko. Krajina pláží, večného slnka a jedných z najrýchlejších a najviac rozvinutých železničných služieb v Európe. O prvých dvoch veciach ste zrejme vedeli už predtým, no v tejto časti sa bližšie pozrieme na tú tretiu, o vlakoch.

Túlavé kolesá boli totiž verné svojmu názvu aj počas tejto dovolenky. Spolu s mojim asistentom Tonom sme si naplánovali výlet mimo Málagu, pretože v jej okolí je veľa miest, ktoré stoja za návštevu.

Pravda, ak sa nachádzate v tak horúcej krajine ako je Španielsko, obzvlášť počas letných mesiacov, je vhodné vopred skontrolovať si predpoveď počasia, pretože v opačnom prípade môžu nastať nečakané okolnosti.

My sme sa rozhodli spontánne. Dva dni pred plánovaným výletom sme sa pohybovali v širšom centre mesta, neďaleko hlavnej vlakovej stanice. A keďže sme boli blízko, išli sme sa tam pozrieť a pokiaľ by to situácia umožnila, rovno by sme kúpili lístky.

Stanica z budúcnosti

Vlaková stanica Málaga-María Zambrano sa nachádza západne od historického centra mesta. Je to moderná stavba pripomínajúca Autobusovú stanicu Nivy v Bratislave. Vnútri sa nachádza množstvo obchodov, od potravín cez darčekové obchody až po reštaurácie a kaviarne.

Je to zároveň jedna z konečných staníc pre rýchlovlaky, ktoré pretínajú Španielsko skrz-naskrz. Môžete sa odtiaľto dostať priamym spojom napr. do Madridu, či až do Barcelony na opačnom konci krajiny.

Španielske železnice ľahko a rýchlo

Povedzme si niečo aj o tom, ako v Španielsku fungujú vysokorýchlostné vlaky.

Na železniciach prevádzkujú spoje tri spoločnosti:

• Renfe – štátna spoločnosť, má najväčšiu sieť spojov, no je v porovnaní s ďalšími spoločnosťami drahšia.
• Ouigo – francúzska spoločnosť, okrem spojov v rámci Španielska prevádzkuje aj cezhraničné spoje do Francúzska
• Iryo – španielska súkromná spoločnosť. Má zatiaľ najmenšie pokrytie ale aj nižšie ceny.

My sme si vybrali práve poslednú menovanú spoločnosť Iryo. Už pred dovolenkou som si totiž naštudoval, že aj ZŤP lístky sa najviac oplatia kúpiť práve cez ňu.

V ich pobočke dva dni pred cestou sme si objednali spiatočný ZŤP lístok do Córdoby, cca 160 km vzdialeného mesta vo vnútrozemí. Predpokladaná dĺžka cesty? 40 minút. Cena? 8 eur za osobu a cestu. Celkovo 32 eur. Stále sa to oplatilo viac ako cez Renfe alebo Ouigo.

Dôležitá bola otázka, ako sa dostaneme do vlaku a z vlaku. "Stačí sa nahlásiť 40 minút pred odjazdom na informáciách a personál sa o všetko postará", bola odpoveď. Žiadne 48-hodinové termíny ako na Slovensku. Teoreticky by ste sa mohli rozhodnúť v daný deň, že pôjdete vlakom a stále sa vám dostane pomoci. Na Slovensku nevídané, v Španielsku bežné.

Až na ďalší deň po kúpe lístkov – a teda deň pred cestou – mi napadlo pozrieť si predpoveď počasia pre Córdobu: 43°C! Už sme však boli pevne rozhodnutí, že tam pôjdeme. Zoberieme si so sebou veľa vody, pokrývky hlavy a skrátka to dáme.

Nastupovať!

Nastal Deň D. Na stanicu sme prišli vyše hodinu pred odjazdom. Jednak kvôli limitu 40 minút na nahlásenie sa na asistenciu pri nástupe a výstupe, no aj preto, lebo španielske stanice majú pomerne prísny bezpečnostný režim.

Pred 20 rokmi totiž v Španielsku prebehli teroristické útoky v staniciach vlakov a metra. Odvtedy sa na vlakových staniciach sprísnili kontroly tak, že pripomínajú kontroly na letiskách. A práve kvôli takýmto kontrolám sa odporúča byť na stanici s dostatočným, ideálne 30-minútovým predstihom.

Vašu batožinu totiž musíte nechať prejsť cez skener a musíte prejsť detektorom kovov, rovnako ako to je na letiskách. Rozdiel je len v tom, že vo vlakoch nemáte limit na tekutiny.

V deň odchodu po príchode na stanicu sme sa okamžite išli nahlásiť na asistenciu. Ukázali sme naše lístky, počkali v čakárni a približne 20 minút pred odchodom vlaku si nás zamestnankyňa prevzala a viedla nás stanicou. Cez detektor kovov som neprechádzal, nakoľko je jasné, že vozík plný kovových súčiastok bude pípať. Svoj batoh som však do skeneru dať musel. Všetko prebehlo v poriadku a ďalej na nástupišti nás už čakal ďalší zamestnanec so zdvižnou plošinou s nájazdovými rampami z oboch strán.

Jednou stranou som na túto plošinu nastúpil, plošina sa zdvihla a druhou stranou som vstúpil do vlaku.

Náš vozeň bol primárne určený druhej najvyššej zo štyroch tried, ktoré Iryo svojim zákazníkom ponúka. Na jeho konci sa nachádza aj bezbariérové WC. Samotný priestor pre vozík sa nachádza vedľa WC a je dostatočne priestranný, teoreticky aj pre štyri vozíky. Nachádzajú sa v ňom sklopné sedadlá pre sprievodnú osobu. Ďalej pozdĺž tohto vozňa sa nachádzajú "bežné" sedadlá.

Vlak vyšiel zo stanice v Málage načas. Prechádzali sme najprv mestom, neskôr skrz tunely vyrazené do vysokých kopcov severozápadne od Málagy, až sme nakoniec vošli do širokej nížiny plnej olivovníkov. Tu sa náš vlak predviedol v plnej paráde, keďže jeho rýchlosť dosiahla maximálnu rýchlosť až 297 km/h.

Do pekla a zas späť

Netrvalo to ani hodinu a už sme vystupovali na hlavnej stanici v Córdobe. Opäť pristavili zdvižnú plošinu a tamojšia zamestnankyňa nás previedla stanicou až k východu.

Akonáhle sme vystúpili von zo stanice, pekelná horúčava nás udrela plnou silou. Našťastie hneď pri stanici sa nachádza veľký park, ktorý sa tiahne až k historickému centru. Tento park sa stal našou dočasnou ochranou pred spaľujúcim teplom.

Približne v polovici tohto parku sa nachádza Mercado Victoria – krytá tržnica so stánkami s rôznymi jedlami. To bola naša prvá zastávka. Klimatizované priestory boli pre nás úľavou. Po rýchlom obede pri argentínskom stánku sme pokračovali v našej objaviteľskej misii ďalej.

Prišli sme k mestskej bráne, súčasti opevnenia, ktoré obkolesuje historické centrum Córdoby. Akonáhle sme prešli bránou a vstúpili sme do historického centra mesta, vošli sme do úzkych historických uličiek s pôvodnou kamennou dlažbou, ktorú tak "milujem".

Táto časť historického centra, známa aj ako "Judería", čiže "Židovská štvrť", je v podstate spleťou úzkych ulíc a domov natretých prevažne na bielo alebo inými svetlými farbami. Tieto totiž najlepšie odrážajú horúce slnečné lúče. No počas tohto dňa bolo tak horúco, že ani takéto "opatrenie" sa nejavilo ako dostatočné.

Nakoniec sme sa po starých a hrboľatých uličkách dotrmácali k najznámejšej pamiatke Córdoby – mešite, neskôr prestavanej na katedrálu. Pôvodná mešita bola postavená v roku 786, aby ju počas španielskej reconquisty – znovudobytia – počas 16. storočia prestavali na katedrálu a zasvätili ju Nepoškvrnenému počatiu Panny Márie.

Podarilo sa nám vojsť na nádvorie tejto obrovskej stavby, hoci si to vyžadovalo prekonať dva schody pri vstupe. Nádvorie pôsobí ako oáza. Fontánky, stromy, tieň, to všetko obkolesené hrubými múrmi samotnej stavby. Chvíľu sme si v tieni oddýchli, načerpali sme sily a pokračovali sme ďalej, smerom k rieke Guadalquivir, ktorá mestom preteká z východu na juhozápad.

Cez túto rieku je totiž postavený rímsky most, ďalšia z významných pamiatok Córdoby. Cestou k nemu, na nábreží, bolo postavené elektronické počítadlo cyklistov, ktoré zároveň ukazovalo aj teplotu, vlhkosť a ďalšie údaje. V čase, keď sme okolo neho prechádzali, ukazoval teplomer 47°C. Bola to najvyššia teplota vzduchu, akú som kedy zažil.

Prišli sme k rímskemu mostu, širokému zhruba 10 metrov, urobili pár fotiek a potom sme sa rozhodli, že si náš pobyt v pekelnom počasí nebudeme ďalej predlžovať a vyberieme sa smerom k vlakovej stanici, kde počkáme na náš vlak späť do Málagy.

Bola to azda najúmornejšia pešia túra, akú si pamätám. Cítil som, ako mi srdce bilo čoraz rýchlejšie. Nutne sme sa potrebovali niekde zastaviť a osviežiť.

Po ceste späť sme prechádzali malým parkom popri jednej z ciest, ktoré nás mali doviesť späť k stanici. V tomto parku, v tieni stromov sa nachádzala malá kaviareň s vonkajším sedením. Doplnili sme v nej tekutiny a vybrali sme sa na záverečnú fázu nášho putovania Córdobou.

Opäť sme sa dostali k parku, ktorým sme prechádzali aj na začiatku našej cesty a pod chvíľou sme sa zastavovali pri nejakej lavičke, aby si mohol Tono oddýchnuť. Teplomery v tomto parku ukazovali "len" 43°C. Po asi polhodine našej cesty skrz park sme sa konečne dostali na vlakovú stanicu. Okamžite sme si kúpili ďalšiu vodu a išli sme sa nahlásiť na asistenciu do informačného stánku.

Až do príchodu vlaku sme zostali len v čakárni. Obaja sme toho mali dosť. A keď prišiel na nás rad, opäť nás prevzala jedna zo zamestnankýň, odviedla nás cez kontroly k nástupišťu, kde už bola prichystaná zdvižná plošina.

Náš prichádzajúci vlak sa síce musel pár metrov posunúť, pretože zastavil tak, že vchod do nášho vozňa bol práve za stĺpom podopierajúcim strop nástupišťa a zdvižná plošina sa k nemu nedostala, no po posunutí sme sa už bezpečne dostali dnu, do silno klimatizovaného červeného vlaku.

Opäť sme atakovali rýchlosť 300 km/h a po 40 minútach sme za pomoci zdvižnej plošiny s veľkou úľavou vystúpili v Málage na stanici.

Córdoba vs. koleso – 1:0

Po ceste do nášho apartmánu sme si všimli jeden neželaný efekt nášho "pekelného" putovania. Guma pravého zadného kolesa môjho vozíka sa na niekoľkých miestach začala vyvliekať z ráfika. Pravdepodobne sa vplyvom extrémne vysokého tepla roztiahla natoľko, že už nevydržala na svojom mieste. V Málage bolo síce o 12 stupňov menej, čiže v podstate príjemných 31°C, no koleso sa úplne zachrániť nepodarilo.

Cestou "domov" sme sa preto zastavili v obchode kúpiť sekundové lepidlo, aby sme aspoň z časti zachránili situáciu. Do nášho apartmánu môj vozík takpovediac dokríval.

Keď sme konečne prišli do bytu, Tono zospodu prilepil gumu o ráfik a navyše oblepil koleso čiernou lepiacou páskou na tých miestach, kde sa najviac vyvliekalo. Mimoriadna situácia si vyžiadala mimoriadne riešenie.

Po zvyšok dovolenky vyzeral môj vozík ako po úraze. Poskytli sme mu síce prvú pomoc, no kvôli tejto situácii museli sme prispôsobiť naše ďalšie plány počas tejto dovolenky. Prešli sme na úsporný režim, s minimom veľkých peších výletov, no napriek tomu sme zažili udalosť, s ktorou sme ani nepočítali. O nej však nabudúce.

Foto: Tono Puk